Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR

1. Česko-slovenský armádny zbor v ZSSR
Krajina	Česko-Slovensko
Vznik	10. apríl 1944
Zánik	18. máj 1945
Velitelia	brig. gen. Jan Kratochvíl (máj 1944 - september 1944), brig. gen. Ludvík Svoboda (september 1944 - marec 1945), brig. gen. Bohumil Boček (marec 1945 - apríl 1945), brig. gen. Karel Klapálek (apríl 1945 - máj 1945)
Podriadené jednotky	1. samostatná brigáda, 2. samostatná paradesantná brigáda, 3. samostatná brigáda, 4. samostatná brigáda, Tanková brigáda, Samostatná letecká divízia,
Účasť
Vojny	2. svetová vojna

Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR bola česko-slovenská zahraničná jednotka, ktorá počas druhej svetovej vojny bojovala na východnom fronte na strane protihitlerovskej koalície. Základom pre jeho vznik sa stali česko-slovenské jednotky na východe, ktoré boli na jar 1944 doplnené dobrovoľníkmi z radov miestnych volynských Čechov. Zbor zanikol 18. mája 1945, keď bol transformovaný na česko-slovenskú armádu.

Vznik česko-slovenskej jednotky na Východe

Základy budúcej česko-slovenskej vojenskej jednotky na východe boli položené v apríli 1939, keď z iniciatívy česko-slovenského konzula v Poľsku Vladimíra Znojemského vznikla v Poľsku tzv. Česko-slovenská vojenská skupina. Založilo ju prvých sedem dobrovoľníkov, ktorí sa zišli v turistickom dome na hlavnom námestí v Krakove. Rady skupiny rýchlo rozširovaii ďalší českí a slovenskí vlastenci, ktorí po okupácii Čiech a Moravy a vzniku Slovenského štátu opúšťali územie rozbitého Česko-slovenska a unikali do Poľska s úmyslom čoskoro sa zapojiť do boja proti nacistickému Nemecku. Začiatkom mája tu bolo ubytovaných 57 osôb, no o päť dní neskôr stúpol počet ubytovaných až 90 a ďalej rýchlo stúpal. Prvým veliteľom skupiny sa stal npor. Jiří Král, po ňom prevzal velenie kpt. Jan Veselý. Do Poľska unikol aj arm. gen. Lev Prchala. Prchala mal ako dôstojník s najvyššou hodnosťou len formálne velenie nad skupinou a neskôr ju opustil, takže nakoniec sa veliteľom skupiny stal pplk. Ludvík Svoboda.

Pre mnohých vojakov bolo Poľsko len prestupnou stanicou a putovali ďalej lodnými transportami do Francúzska. V šiestich transportoch vypravených z Poľska od mája do augusta 1939 odišlo do Francúzska celkovo 1 212 česko-slovenských občanov, medzi ktorými nechýbali napríklad aj Jozef Gabčík a Jan Kubiš. Keďže v tom čase ešte žiadna česko-slovenská jednotka neexistovala, vstupovali títo ľudia do cudzineckej légie, v ktorej slúžili až do vypuknutia druhej svetovej vojny.

Vzťah poľských orgánov k občanom Česko-slovenska bol spočiatku chladný. Koncom júna 1939 však Poliaci predsa len vyhoveli česko-slovenskej žiadosti a poskytli skupine nové ubytovacie priestory v Malých Bronowiciach (dnes súčasť Krakova). Poľská strana súčasne prevzala na seba starostlivosť so zásobovaním skupiny.

Vojaci nemali zbrane a s výnimkou niekoľkých slovenských vojakov ani uniformy. Ich každodenný život sa odvíjal v intenciách bežného vojenského útvaru, ktorý zahŕňal aj nástupy do služby a striedanie hliadok. Strážni mali namiesto zbraní len palice. Koncom augusta sa skupina pod velením pplk. Svobodu mala presunúť do tábora Leszna, ktorý sa nachádzal na území dnešného Bieloruska. V Malých Bronowiciach zostal len malý oddiel (veliteľ škpt. žandárstva František Divoký) zložený z pilotov a špecialistov, ktorí čakali na vstup do poľskej armády.

Dňa 3. septembra 1939, t.j. dva dni po napadnutí Poľska Nemeckom, vydal poľský prezident Ignacy Móścicki dekrét o zriadení Legionu Čechov a Slovákov.

Nakoľko bol nemecký postup veľmi rýchly, jadro legiónu bolo nútené opustiť tábor Leszna. Stalo sa tak 11. septembra 1939.

Protilietadlová obrana Tranopolu

Už 13. septembra bol transport s česko-slovenskou jednotkou zastavený pred Tarnopolom. Príčinou bol nemecký nálet na železničnú stanicu a mesto. Súprava sa musela vrátiť do tábora Hluboczek-Wielki, kde skupina zažila dva nálety (pri jednom z nich zahynul prvý jej príslušník). Z jednotky bola vyčlenená guľometná skupiny, ktorá sa v nasledujúcich dňoch až do 17. septembra 1939 zúčastnila na protilietadlovej obrane Tarnopolu. Počas nej sa im dokonca podarilo zostreliť dve nemecké lietadlá.

Sovietská internácia

Situácia na fronte sa stávala kritickou a česko-slovenskej jednotke hrozilo nemecké zajatie. Svoboda pochopil, že uniknúť na územie Rumunska nepodarí, preto sa rozhodol vyjednávať o prechode na územie Sovietskeho zväzu. V Zaleszcykách na poľských hraniciach sa v tom čase nachádzala poľská vláda a s ňou aj diplomatický zbor, ktorého členom bol aj česko-slovenský veľvyslanec v Poľsku Juraj Slávik. Svoboda k nemu vyslal kuriéra, aby so sovietským vojenským pridelencom prerokoval prijatia česko-slovenského legiónu na sovietskom území.

Legión vyrazil na východ v ústrety Červenej armáde, ktorá 17. septembra vstúpila na územie Poľska (dnešná západná Ukrajina a Bielorusko). Ku stretnutiu s jej jednotkami došlo 18. septembra 1939. Po následnom niekoľko dennom pešom pochode pod dohľadom sovietskej ozbrojenej eskorty prekročila skupina 21. septembra v priestore Husjatyna starú poľsko-sovietsku hranicu. Odtiaľ boli vojaci autami prevezení do Kamenec-Podolského, kde sa stretli aj pplk. Ludvíkom Svobodom a jeho štábom, ktorý tu dorazil niekoľko dní predtým. Pôvodný Legión Čechov a Slovákov sa zmenil na Východnú skupinu česko-slovenského vojska.

V priebehu sovietskej internácie skupina postupne prešla niekoľkými internačnými tábormi (Suzdaľ, Jarmolice, Olchovac, Oranki). Sovietske vedenie najskôr hodlalo Čechov a Slovákov internovať do konca vojny medzi Nemeckom na jednej strane a Spojeným kráľovstvom a Francúzskom na strane druhej. Nakoniec padlo rozhodnutie povoliť odchod našich vojakov k vznikajúcim česko-slovenským jednotám na Blízkom východe. Z pôvodných takmer 800 osôb vrátane 15 žien a 6 detí napokon v Sovietskom zväze zostalo 93 vojakov. Táto tzv. Oranská skupina sa stala základom budúcej česko-slovenskej jednotky na Východe.

Vznik poľného práporu

Buzuluk, 28. január 1943. 1. čs. samostatný poľný prápor v ZSSR preberá bojovú zástavu. Vľavo je plk. Heliodor Píka, vpravo veliteľ jednotky pplk. Ludvík Svoboda.

Až do vzniku Česko-slovenskej vojenskej misie v Sovietskom zväze (viedol ju plk. Heliodor Píka) bol v kontakte so sovietskymi orgánmi iba samotný Ludvík Svoboda. Po napadnutí Sovietskeho zväzu boli medzi exilovou česko-slovenskou vládou a sovietskou vládou podpísané prvé vojenské dohody, na základe ktorých bolo možné pristúpiť ku vytvoreniu česko-slovenskej vojenskej jednotky na území ZSSR.

V tom čase sa Svobodova skupina nachádzala v internačnom tábore Oranki, no jej internácia sa mesiac po nemeckom útoku na Sovietsky zväz skončila. Skupina sa presunula do priuralského mesta Buzuluk a zostávajúcich 93 vojakov vytvorilo štruktúru budúcej jednotky - poľného práporu.

V polovici januára 1942 sa v rozhlase, v novinách a na plagátoch v Sovietskom zväze objavila výzva oznamujúca, že v Buzuluku sa formuje česko-slovenská vojenská jednotka a vyzývajúca ľudí s česko-slovenským občianstvom, aby do nej vstúpili. V reakcii na túto výzvu začali do Buzuluku prichádzať prví muži, ale aj ženy.

Jednotka bola organizovaná podľa česko-slovenských vojenských predpisov. Výstroj a uniformy mali britské, výzbroj zase sovietsku. Už v polovici februára dosiahol početný stav jednotky, ktorá niesla názov 1. prápor hodnotu 300 osôb.

Výcvik jednotky sa začal v marci a rýchlo napredoval. Vysokú bojovú pripravenosť práporu kladne hodnotil aj generál Georgij Konstantinovič Žukov. V júli 1942 navštívil jednotku česko-slovenský exilový minister obrany generál Sergej Ingr. Minister v hlásení exilovému prezidentovi Edvardovi Benešovi zhrnul výsledky svojej cesty a mimo iného uvádzal, že v rokovaní so sovietmi žiadal urýchliť vyzbrojenie 1. práporu. Mesiac po obdržaní zbraní by už prápor mohol odísť do prifrontového pásma a po dokončení technického a taktického výcviku v spolupráci s inými zbraňami, byť nasadený na fronte.

Aj keď výcvik ešte nebol dokončený, všeobecné bojové nadšenie vojakov podnecované komunistami pri jednotke podnietilo veliteľa práporu pplk. Ludvíka Svobodu, aby opäť obišiel nadriadených. Dňa 28. augusta 1942 sa Sboboda písomne priamo obrátil na Stalina so žiadosťou o vyslanie jednotky na front. Ten žiadosti vyhovel a v druhej polovici októbra 1942 obdržal prápor zásielku prvých zbraní. Dňa 28. októbra 1942 zložil prápor slávnostnú prísahu. Medzitým bol dokončený výcvik jednotky a 2. decemba 1942 sa blízko Buzuluku pred očami sovietskej vojenskej komisie uskutočnilo práporné cvičenie s ostrou streľbou.

Dňa 28. januára 1943 prišiel rozkaz k odchodu na front. V ten istý deň sa uskutočnil aj slávnostný akt, počas ktorého jednotka obdržala z rúk veľvyslanca Zdenka Fierlingera bojovú zástavu a v sobotu 30. januára 1943 odišiel česko-slovenský poľný prápor o sile 936 mužov a 38 žien na front.

Prápor obdržal 750 pušiek, 50 samopalov, 50 pištolí, 40 ľahkých a 12 ťažkých guľometov, 16 protitankových pušiek, 18 mínometov a 2 protitankové kanóny kalibru 45 mm. Bojovou piesňou jednotky sa stala pieseň Smer Praha

Ženy v armáde

Keďže česko-slovenský branný zákon s účasťou žien v ozbrojených silách Česko-slovenska nepočítal, nerátalo sa s nimi ani pri výstavbe vojenskej jednotky. No keďže do Buzuluku začali prichádzať aj mladé dievčatá - Češky, Slovenky, Rusínky a ďalšie - odhodlané po vzore mladých dievčat vstupujúcich do Červenej armády, zapojiť sa do boja proti nacizmu, veliteľ jednotky pplk. Ludvík Svoboda bol nútený ísť proti vojenským predpisom. Dňa 18. februára 1942 bol vydaný bezprecedetný práporný rozkaz, ktorým bola ženám pridelená najnižšia hodnosť - vojak, zatiaľ len provizórne.

V júni 1942 absolvovali prvé česko-slovenské ženy historicky prvý kurz - zdravotnícky. Nárok na povýšenie však nemali. Velenie jednotky preto na situáciu reagovalo pružne. Bolo rozhodnuté o povýšení konkrétnych žien ad hoc. Ako prvé tak boli do hodnosti slobodníka povýšené práve zdravotníčky a lekárničky.

K výraznému navýšeniu počtu žien v česko-slovenskýcn jednotkách na Východe došlo na Volyni, kde do vznikajúceho zboru vstúpilo približne 400 volynských Češiek.

Niektoré ženy, ktoré pôsobili v česko-slovenskej jednotke na východe:

• Marie Ljalková-Lastovecká a Vanda Broněvská. Obidve dievčatá - kamarátky absolvovali snajperský kurz. Marie Ljalková sa boja zúčastnila už pri Sokolove. Počas protiútoku 9. marca postupovala ako jediná žena-snajperka v prvom slede 2. roty. Za svoju odvahu bola vyznamenaná Radom Červenej hviezdy. Počas boja mala zabiť 5 nepriateľských vojakov. Vanda Broňevská ako príslušníčka 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády pôsobila na povstaleckom území počas Slovenského národného povstania.
• Marie Kvapilová rod. Pišlová mala ako zdravotníčka podiel na vynesení 32 zranených zranených vojakov zo Sokolova. Za svoj výkon bola vyznamenaná medailou Za bojové zásluhy. Ako jediná žena bola počas bojov pri Sokolove ranená.
• Veliteľka zdravotnej hliadky des. Vlasta Vyhnánková a slob. Anna Ptáčková. Dňa 9. marca pri Sokolove zachránili pod nepriateľskou paľbou dvoch sovietskych tankistov. Ich výkon so zatajeným dychom pozoroval aj veliteľ sovietskej 179. pešej brigády a do návrhu na vyznamenanie dopísal, že osobne doporučuje veliteľovi 3. roty, aby boli dievčatá navrhnuté na medailu Za odvahu. Okrem nej obdržali obidve aj Českoslovenký vojnový kríž 1939.
• Ukrajinka Lýdia Uvarenko bola obyvateľkou Kyjeva. Počas bojov o Kyjev sa spoločne s ďalšou Kyjevčankou Oľgou Kučerovou (jej otec bol Čech) pridali k česko-slovenským vojakom a postupujúcim tankistom ukazovali úkryty protitankových diel nepriateľa. Lýdia sa spontálne pridala k samopalníkom, pričom obdržala aj samopal. O niekoľko dní počas bojov o Čerňachov postupovala spoločne s tankami a črepina jej utrhla časť ruky. Po vyliečení sa vrátila k jednotke už len ako zdravotníčka.
• Marie Pánková bola spojárka armádneho zboru. Ako prvá započula hlásenie o vypuknutí Slovenského národného povstania.

Vznik brigády

Po odchode 1. práporu ku Sokolovu zostal v Buzuluku len náhradný prápor. V tom čase už do Buzuluku prichádzali občania Česko-slovenska z pôvodnej Podkarpatskej Rusi, ktorí boli vďaka činnosti ľudí Česko-slovenskej vojenskej misie postupne uvoľňovaní z pracovných táborov - gulagov. Centrum formovania česko-slovenských jednotiek sa presunulo do Novochoperska vo Voronežskej oblasti

Dňa 9. mája 1943 dorazil do Novochoperska aj 1. prápor, ktorý sa sem presunul po bojoch pri Sokolove. Jednotka prešla komplexným doplnením, rozšírením a reorganizáciou. Dostatočný počet osôb umožnil vznik brigády. Mala dva pešie prápory. Finančná zbierka umožnila vznik tankového práporu. Jeho 1. rotu (ppor. Josef Buršík) tvorilo 10 tankov T-34/76. Jednotlivé tanky niesli názvy spojené s Česko-slovenskom a jeho históriou: Žižka, Praha, Bachmač, Jánošík, Podkarpatský partizán, Jaroš, Sokolovo, Lidice, Ležáky a Zborov. 2. rota (ppor. Richard Tesařík) bola vyzbrojená 10 ľahkými tankami T-70M. 3. rota bola tvorená 10 obrnenými automobilmi BA-64 . Súčasťou práporu bola aj rota tankových samopalníkov (ppor. Antonín Sochor).

Súčasťou brigády bolo aj silné delostrelectvo a tylové zabezpečenie. Brigáda disponovala 212 automobilmi, 62 motocyklami, 6 122 mm húfnicami, 12 76 mm kanónmi kalibru 76 mm, 10 45 mm protitankovými kanónmi, 30 mínometmi, 99 guľometmi, 512 samopalmi a 2158 automatickými puškami. Početný stav brigády dosiahol 3 517 vojakov.

Vznik armádneho zboru

Až do príchodu na územie Slovenska sa okrem občanov Česko-slovenska pracujúcich v ZSSR, resp. tých, ktorí sa dostali do gulagov po nezákonných prekročeniach hraníc s ZSSR stali ďalšími zdrojmi dopĺňania česko-slovenských vojenských jednotiek na východe Volynskí Česi a dezertéri z jednotiek slovenskej armády.

Predkovia Volynských Čechov odišli za Rakúsko-Uhorska z území Čiech a Moravy a usadili sa na území Volyne. Ich centrom sa stala oblasť Rovna na Ukrajine, kam sa v marci 1944 po bojoch presunula česko-slovenská jednotka a jej velenie. Následne bol vyhlásený nábor do česko-slovenských jednotiek s možnosťou vrátenia sa do svojej domoviny. Túto možnosť využilo približne 12 000 dobrovoľníkov, z toho asi 600 žien. Dostatočný počet osôb umožnil doplnenie 1. brigády, ktorá utrpela straty počas bojov o pravobrežnú Ukrajinu. Ďalej bola sformovaná 3. brigáda a pôvodný tankových prápor bol pretransformovaný na tankový pluk. Vznikli ďalšie jednotky tylového zabezpečenia. Rozšírené bolo delostrelectvo a protilietadlová obrana.

Rozšírenie česko-slovenských jednotiek na východe vyžadovalo aj dostatočný počet veliacich dôstojníkov v jednotkách. To sa zabezpečilo odvelením časti česko-slovenských dôstojníkov z Veľkej Británie a Stredného východu od česko-slovenskej zahraničnej armády na Západe. Od 7. septembra 1943 do 5. apríla 1945 bolo na východný front preverených celkovo 281 dôstojníkov, z ktorých sa konca vojny nedožilo 25. Na týchto dôstojníkov ako aj na všetkých ostatných dohliadalo Obranné spravodajstvo pod velením Bedřicha Reicina. Všetky negatívne a kritické vyjadrenia vojakov na adresu pomerov v ZSSR boli starostlivo evidované a neskôr, po februári 1948, pri perzekúciách s tzv. exponentami buržoázie im boli pripomenuté.

Dňa 22. apríla 1944 po záverečnom vojenskom cvičení 2. čs. paradesantnej brigády. gen. Heliodor Píka odovzdáva veliteľovi brigády pplk. Vladimírovi Přikrylovi. náčelníkovi štábu brigády škpt.gšt. Vilémovi Sacherovi a náčelníkovi operačného oddelenia brigády kpt. Karlovi Hlásnému bojovú zástavu

Už v januári 1944 vznikla v Jefremove 2. brigáda vytvorená ako paradesantná. Jej základ vytvorili dezertéri zo slovenských jednotiek. Šlo o 1. rotu 21. motorizovaného pluku Rýchlej divízie, ktorej velil npor. Pavol Marcely a najmä takmer 2 000 príslušníkov slovenskej 1. pešej divízie, ktorí sa 30. októbra 1943 pri Melitopole dostali do sovietskeho zajatia. Jednotka bola formovaná na Ukrajine pri mestách Kamianec-Podiľskyj, Černovice a Proskurov. Nakoľko slovenskí dôstojníci, ktorí boli pri jednotke, nemali skúsenosti s parašutistickým výcvikom, k jednotke boli z Británie odvelení českí dôstojníci s príslušnými skúsenosťami. Na sformovaní brigády za 94 dní mal veľký podiel škpt. Vilém Sacher. Pri paradesantnej brigáde vznikla aj Rota zvláštnych úloh, ktorá cvičila špecialistov budúcich spravodajských a partizánskych výsadkov.

Z Veľkej Británie bola k česko-slovenským jednotkám na Východe odvelená aj skupina pilotov pod velením škpt. Františka Fajtla, ktorá vytvorila 1. česko-slovenský samostatný stíhací letecký pluk v ZSSR.

Rozšírenie počtu česko-slovenských jednotiek na východe umožnilo formovať zbor s oficiálnym názvom 1. Česko-slovenský armádny zbor v ZSSR. Zbor vznikol 10. apríla 1944 a jeho prvým veliteľom sa stal brig. gen. Jan Kratochvíl, dovtedajší veliteľ česko-slovenských jednotiek na Východe. Počas formovania jednotky umožnili vojakom prezrieť si ruiny vypálenej obce Český Malín, ktorého obyvateľov prevažne českej národnosti počas okupácie povraždili a olúpili nacistické jednotky.

Štruktúra zboru

V lete 1944 tvorili prvý česko-slovenský armádny zbor 1. (Ludvík Svoboda) a 3. pechotná brigáda, ďalej 2. paradesantná brigáda (Přikryl), tanková brigáda (Janko), 5 delostreleckých plukov (z toho dva zmiešané pluky po jednej batérii húfnic a dvoch dvoch batériách ťažkých mínometov, dvoch motorizovaných protitankových plukov a 5. zborového pluku ťažkého delostrelectva) a ďalších podporných jednotiek (protilietadlovej obrany, 3 ženijných práporov, 4 spojovacích práporov, jazdeckej čaty a ďalších). Na začiatku septembra 1944 okolo 16 700 vojakov. Pri riadení zboru dochádzalo k častým nezhodám medzi jeho velením a česko-slovenskou exilovou vládou v Londýne.

Velenie zboru

Počas jeho existencie velili zboru postupne títo velitelia:

• brig. gen. Jan Kratochvíl (máj 1944 - september 1944)
• brig. gen. Ludvík Svoboda (september 1944 - marec 1945)
• brig. gen, Bohumil Boček (marec 1945 - apríl 1945)
• brig. gen. Karel Klapálek (apríl 1945 - máj 1945)

V máji 1945 mal zbor nasledujúcu štruktúru. Veleniu zboru podliehali 5. delostrelecký pluk, 1. ženijný prápor, 1. spojovací prápor, prápor obrnených automobilov, 1. automobilový prápor, 1. náhradný pluk, zborový tyl.

1. Samostatná brigáda

Brigáda vznikla v priebehu roka 1943. Skladala sa z 1. pešieho práporu, 2. pešieho práporu, tankového práporu, podporného delostrelectva. Začiatkom zimy 1943 sa pod velením pplk. Ludvíka Svobodu zúčastnila bojov o pravobrežnú Ukrajiny.

Po rozsiahlom doplnení jednotiek volynskými Čechmi a vzniku armádneho zboru zostávala brigáda najsilnejšou zborovou formáciou.

Krátko po začiatku Karpatsko-duklianskej operácie bol z funkcie veliteľa armádneho zboru odvolaný gen. Kratochvíl. Na jeho miesto bol menovaný dovtedajší veliteľ 1. brigády gen. Ludvík Svoboda. Na voľnenú funkciu veliteľa brigády bol 21. septembra 1944 menovaný brig. gen. Vedral-Sázavský.

Na jar 1945 mala brigáda dobudovanú štruktúru, ktorú tvorili:

• 1. úderný prápor
• 2. peší prápor
• 3. peší prápor
• 1. samopalný prápor
• 1. delostrelecký pluk
• 2. delostrelecký pluk
• 1. protiletadlový oddiel
• 3. ženijný prápor
• 2. spojovací prápor

Brigáde v tom čase velil brig. gen. Oldřich Španiel.

2. Samostatná brigáda

Brigáda vznikla v januári 1944 ako paradesantná. Jej jadro tvorili slovenskí vojaci, bývalí príslušníci Rýchlej divízie, neskôr pretransformovanej na 1. pešiu divíziu. Brigáda mala byť nasadená na slovenskom území ako podpora plánovanému ozbrojenému povstaniu no najskôr bola nasadená do Karpatsko-duklianskej operácie. V dôsledku zlého počasia bolo jadro brigády na povstalecké územie prevezené až 6. októbra 1944. Brigáda sa zúčastnila obranných bojov Slovenského národného povstania. Prvý krát bola do bojov povstania na Pohroní nasadená 8. októbra 1944 pri protiútoku jednotiek 1. česko-slovenskej armády na Slovensku v smere na Jalnú a Trnavú Horu. O niekoľko dní sa jednotky brigády zúčastnili obranných bojov pri Dobrej Nive. Svoju bojaschopnosť si brigáda zachovala zachovala aj po ústupe do hôr.

Veliteľom brigády bol brig. gen. Vladimír Přikryl. Brigádu tvorili:

• 10. paradesantný prápor
• 11. paradesantný prápor
• 12. úderný prápor
• 4. samopalný prápor
• 8. delostrelecký pluk
• 9. delostrelecký pluk
• 2. protilietadlový oddiel
• 4. ženijný prápor
• 3. spojovací prápor

3. Samostatná brigáda

Brigáda vznikla začiatkom leta 1944 na Volyni a tvorili ju najmä volynskí Česi. Od decembra 1944 velil brigáde plk. Viliam Talský. Na jar 1945 bol veliteľom brigády plk. Jaroslav Seiner. Brigádu tvorili:

• 4. úderný prápor
• 5. peší prápor
• 6. peší prápor
• 2. samopalný prápor
• 3. delostrelecký pluk
• 4. delostrelecký pluk
• 3. protilietadlový oddiel
• 2. ženijný prápor
• 4. spojovací prápor

4. Samostatná brigáda

Brigáda vznikla už na slovenskom území v Levoči a bola tvorená najmä vojakmi slovenskej národnosti. Bojovým krstom prešla počas bojov o Liptovský svätý Mikuláš a neskôr sa zúčastnila bojov na Morave a oslobodzovania mesta Vsetín.

Veliteľom brigády sa najskôr stal plk. Pavol Kuna. Počas bojov na Morave jej už velil plk. Mikuláš Markus. Na jar 1945 tvorili brigádu:

• 7. úderný prápor
• 8. peší prápor
• 9. peší prápor
• 3. samopalný prápor
• 6. delostrelecký pluk
• 7. delostrelecký pluk
• 4. protiletadlový oddiel
• 6. ženijný prápor
• 5. spojovací prápor

1. Samostatná tanková brigáda

Veliteľom brigády bol mjr. Vladimír Janko. Brigádu tvorili:

• 1. tankový prápor
• 2. tankový prápor
• 3. tenkový prápor
• motorizovaný samopalný prápor

1. Zmiešaná letecká divízia

Veliteľom brigády bol plk. Ludvík Budín. Brigádu tvorili:

• 1. stíhací letecký pluk (výzbroj stíhačka Lavočkin La - 5FN)
• 2. stíhací letecký pluk (Lavočkin La - 5FN)
• 3. bojový letecký pluk (bojové lietadla Iľjušin Il-2)

Bojová cesta

Dňa 30. januára 1943 odišiel poľný prápor z Buzuluku na front, do priestoru Charkova na Ukrajine a v dňoch 8. a 9. marca absolvoval pri obrane dediny Sokolovo svoj bojový krst. Dedinu bránila 1. rota npor. Otakara Jaroša posilnená o protitankové kanóny, batériu húfnic a raketomety Kaťuša. Prisľúbené boli aj tanky. Hlavou úlohou Jarošovej roty bolo nedopustiť prienik nemeckých tankov cez rieku Mža.

Dňa 8 marca dopoludnia zaútočili na pozície česko-slovenských vojakov v Sokolove dve útočné skupiny 6. tankovej divízie, ktoré obišli dedinu Taranovka, kde sa úspešne bránili 25. gardovej streleckej divízie. Útočníkom sa počas úvodného prieskumu bojom pomocou ľsti, keď na ploche pred dedinou zostali stáť tri nemecké tanky pôsobiac, že sú vyradené, podarilo zamerať a neskôr počas hlavného útoku aj vyradiť niektoré oporné body česko-slovenskej obrany, ktorej centrom sa stal miestny kostol. Rozpútal sa boj, počas ktorého sa Nemcom podarilo preraziť do dediny. Na pomoc obrancom Sokolova napokon prišlo 10 sovietskych tankov, avšak pri prekonávaní zamrznutej rieky sa prvý preboril. Fakt, že rieka Mža sa stáva neprekonateľnou aj pre nemecké tanky, sa stal dôvodom na stiahnutie Jarošovej roty zo Sokolova. Rozkaz na ústup sa však k veliteľovi roty nedostal a tak boj, počas ktorého padol aj samotný Otakar Jaroš, pokračoval až do večera, keď sa cez rieku stiahol zbytok jeho roty. Nasledujúci deň podnikli česko-slovenskí vojaci neúspešný protiútok.

Otakar Jaroš bol vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu in memoriam ako prvý cudzinec. Počas boja pri Sokolove prišiel česko-slovenský prápor o približne 250 vojakov (padlých, ranených a nezvestných). Bitka mala tragickú dohru. Časť ranených bola hospitalizovaná v charkovskej nemocnici. Keď do mesta prenikli nemecké jednotky, niektorým raneným vrátane Marie Kvapilovej sa podarilo uniknúť. Príslušníci Waffen SS prenikli 14. marca do nemocnice, kde začli masakrovať pacientov a personál. Počas neho bolo zavraždených alebo uhorelo aj 10 česko-slovenských vojakov.

Symbolicky práve 8. marca teda na Medzinárodný deň žien, sa pri Sokolove odohrala premiéra žien v česko-slovenských ozbrojených silách.

Česko-slovenský prápor držal svoje pozície až do 14. marca, keď bol nariadený ústup, ktorým sa česko-slovenskí vojaci vyhli obkľúčeniu. Prápor ustupoval cez Severský Donec k obci Machnači (15. marca). Dňa 25. marca sa jednotka začala presúvať peším pochodom do tyla.

Pokračovanie bojov na území ZSSR

Krasnaja Zvezda z 7. novembra 1943 informuje o udelení Radu Suvorova II. stupňa 1. čs. samostatnej brigáde.

Začiatkom októbra 1943 bola česko-slovenská jednotka v zostave 1. Ukrajinského frontu (veliteľ gen. Nikolaj Fiodorovič Vatutin) nasadená v bojoch o Kyjev. Veliteľ frontu hodlal brigádu pôvodne použiť iba ako súčasť druhého sledu, avšak na naliehanie pplk. Svobodu bola nasadená do hlavného útoku.

Dňa 23. októbra 1943 sa 1. česko-slovenská brigáda presunula na tzv. Ljutežské predmestie vytvorené vojskami Červenej armády asi 20 km severne od predmestí Kyjeva. Brigáda zaujala obranu v druhom slede a začala sa pripravovať k útoku.

Útok na Kyjev sa začal delostreleckým prepadom 3. novembra 1943 o 8.00 hod.. Česko-slovenská jednotka zatiaľ zostala v zálohe veliteľa 51. streleckého zboru, ktorý postupoval na hlavnom smere útoku. K večeru dostala brigáda rozkaz presunúť sa za bojujúce jednotky zboru. Pri tej príležitosti predniesol pplk. Ludvík Svoboda ku svojím mužom prejav, v ktorom mimo iného povedal.

„

.. náš národ nám ukladá, aby sme o Kyjev bojovali tak, ako by sme bojovali o Prahu, o Brno, o Bratislavu, Košice a Užhorod.

“

Ráno 5. novembra 1943 obdržal štáb brigády rozkaz od veliteľa 51. zboru. Brigáda mala zaútočiť z pravého krídla sovietskej 240. divízie na predmestie Syrec, obsadiť ho a na sklonku dńa byť pripravený udrieť na juhozápadné predmestie Solomienka. Čecho-slováci tak mali viesť hlavný úder 51. zboru a celkovo dosiahnuť 5 postupových cieľov s priestorom sústredenia u Detského sanatória a východiska útoku v Kinofabrike.

Útok brigády sa začal o 12.30 hod. postupom peších práporov. Približne o 13.10 hod. sa k útoku pripojil aj tankový prápor. Postup Čecho-slovákov mal svižné tempo. akurát 2. prápor na ľavom krídle sa oneskoroval, nakoľko musel prekonávať aj odpor z pásma svojo suseda zľava sovietskej 240. divízie. Najťažším bojom dňa sa pre česko-slovenských tankistov stal dobývanie fabriky „Boľševik“. Česko-slovenským tankistom vtedy pomohli dve obyvateľky Kyjeva: Lýdia Uvarenko a Oľga Kučerová, ktoré im ukázali, kde sú ukryté protitankové delá nepriateľa.

Ľahké tanky 2. roty (ppor. Richard Tesařík) za pomoci dvoch čiat samopalníkov sa niečo neskôr obchvatným manévrom dostali do tyla obrancov „Kinofabriky“. Časť tankového práporu o sile siedmych T-70 a jedného T-34/76 následne postupovala po Žitomirskej triede do stredu mesta. Priblížne o 19.00 hod. v priestore hlavnej železničnej stanice narazili na zadný nemecký voj, kryjúci ústup. Asi po hodinovej bitke Nemcov z priestorov stanice a okolia Nemcov vytlačili a zaistili stanicu. Dosiahli tak 5. postupový bod a zaistili tak ľavé krídlo brigády.

Približne o 2.00 hod. 6. novembra 1943 vyrazili česko-slovenskí tankisti a samopalníci podnikli odvážny výpad až k predmestiu Stalinka, aby odrezali Nemcom ústupové cesty na juh. Krátko pred 7. hodinou dosiahli rieku Dneper.

Za boje o Kyjev boli Antonín Sochor, Richard Tesařík a Josef Buršík vyznamenaní titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Kandidátom na udelenie titulu sa stal Sergej Petras. Brigáda ako celok obdržala Suvorovov rad 2. stupňa a jej prislušníci aj celý rad ďalších vyznamenaní.

Neskôr bola jednotka nasadená v rámci širokej dnepersko-karpatskej operácie pri bojoch na Pravobrežnej Ukrajine v žitomirsko-berdičevskej a korsuň-ševčenkovskej operácii.

Ďalie boje 1. Česko-slovenskej samostatnej brigády

• Boj o Čerňachov
• Boje pri Vasiľkove
• Boje pri Belej Cerkvy, Žaškove a Ostrožanoch

Vstup na územie Česko-Slovenska

Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 rozhodla česko-slovenská exilová vláda o jeho vojenskej podpore za pomoci ZSSR. 17. septembra pristál na území držanom jednotkami povstaleckej 1. česko-slovenskej armády na Slovensku stíhací pluk pod vedením F. Fajtla, došlo k tiež k preprave a nasadeniu 2. paradesantnej brigády, ktorá sa začala presúvať na Slovensko z Poľského územia 26. septembra. V súčinnosti so sovietskymi silami bola zorganizovaná karpatsko-duklianska operácia. Jednotky armádneho zboru spolu s jednotkami sovietskej 38. armády mali na česko-slovenské územie preniknúť cez hrebene Laboreckej a Ondavskej vrchoviny. Celú realizáciu však sťažovala okrem komplikovaného terénu a zlého počasia aj silná nemecká obrana a úspešné odzbrojenie slovenských divízií na východnom Slovensku. Sovietskym jednotkám sa spolu so zborom nepodarilo rozvinúť útok dostatočne rýchlo. Poľské mestá Dukla, Krosno, horské priesmyky a slovenské pohraničné obce sa podarilo dobyť len za cenu ťažkých strát. 6. októbra 1944 sa podarilo jednotkám zboru preniknúť prielomom vytvoreným sovietskymi jednotkami na česko-slovenské územie. Operácia síce viazala množstvo nemeckých síl, ktoré tak nemohli byť nasadené proti povstaniu, ale rozhodujúci úspech ktorým malo byť pozemné spojenie s povstalcami nebol po 80 dní bojov dosiahnutý. Operácia bola po potlačení povstania nemeckými vojskami zastavená a obe strany prešli do obrany. V dôsledku porážky povstania bola stratená aj podstatná časť paradesantnej brigády, ktorá bola nútená k prechodu na partizánsky spôsob boja a niektoré jej oddiely sa rozpadli. Keďže zbor utrpel v prvých dňoch veľké straty, veliteľ 1. ukrajinského frontu, maršal Konev odvolal brigádneho generála Kratochvíla 10. septembra 1944 z funkcie a velením zboru poveril generála Svobodu. Po reorganizácii a preskupení vojsk pokračovali jednotky zboru vo východoslovenskej operácii, pri ktorej sa významnou mierou podieľali na oslobodení Bardejova a územia východne od Košíc a Prešova. Jednotka však po ťažkých bojoch, v priebehu ktorých prišla o približne 6000 vojakov potrebovala nutnú prestávku a doplnenie. Prešla preto do obrany na rieke Ondava, kde zostala až do polovice januára 1945. Jednotka bola doplňovaná i z radov partizánskych jednotiek, ktoré sa prebili cez front k sovietskym silám (napr. jednotky Čapajev, Požarskij, Za rodinu). Zbor bol navyše v decembri 1944 nútený odovzdať časť svojho delostrelectva (1. a 5. pluk) a takmer všetky tankové jednotky pre potreby 1. ukrajinského frontu na podporu 38. armády pri bojoch o Jasło. Po reorganizácii a doplnení mal v januári 1945 zbor skoro 20 000 mužov.

Boje na Slovensku

Dňa 12. januára 1945 spustila Červená armáda na východom fronte dve útočné operácie. Na hlavnom smere úderu v Poľsku to bola Viselsko-oderská operácia, na území Slovenska s presahom do južných oblastí Poľska to bola Západokarpatská operácia. Do nej boli nasadené aj jednotky 1. Česko-slovenského armádneho zboru.

Západokarpatskú operáciu odštartovali boje u Jasla, ktorých sa zúčastnili aj česko-slovenskí delostrelci a tankový prápor. Práporu velil Slovák npor. Imrich Gaš, ešte v auguste 1944 veliteľ 3. tankovej roty poľnej jednotky Pluku útočnej vozby, ktorá bola súčasťou Východoslovenskej armády. Počas boja u Jasla bol Gaš ranený. Výkon česko-slovenských delostrelcov ocenili aj sovietski velitelia. Dňa 19. februára 1944 bol rozkazom č. 019 trom delostreleckým plukom, konkrétne 2, 4 a 5 udelený čestný názov Jaselský.

Dňa 18. januára 1945 začal zbor opäť s aktívnymi operáciami smerom na západ. 22. januára sa rozhoreli tri dni trvajúce ťažké boje o priesmyk Branisko, po zdolaní ktorého česko-slovenské a sovietske jednotky prenikli na Spiš a do Popradskej kotliny. Po bojoch pri Važci a Východnej sa zbor 30. januára dostal až k Liptovskému Hrádku, ktorý bol 1. februára oslobodený. Nasledoval útok na Liptovský Mikuláš, ktorý však Nemci vďaka výhodným pozorovatelniam na okolitých kopcoch ako aj relatívne hlboko rozčlenenej a pripravenej obrane rozhodne bránili. Tvrdé dva mesiace trvajúce boje o mesto si vyžiadali ťažké straty. Útoky 3., 5. a 13. februára sa podarilo Nemcom odraziť, takže útočiace jednotky prešli na čas do obrany. Medzitým došlo na oslobodenom území k mobilizácii, v Levoči začala byť formovaná nová 4. brigáda a v Kežmarku sa začali zhromažďovať jednotky rozbitej 2. paradesantnej brigády. Zbor mal vo februári už okolo 35 000 mužov. V polovici februára bola tanková brigáda zboru presunutá pre potrebe ostravsko-opavskej operácie mimo pôsobnosť zboru. Obnovené útoky na Liptovský Mikuláš síce boli 3. marca úspešné a mesto sa podarilo získať pod kontrolu ale už 11. marca Nemci podnikli protiútok a získali ho späť. V tej istej dobe však začali na južné Slovensko prenikať jednotky 2. ukrajinského frontu a Nemcom na Považí hrozilo obkľúčenie. Preto sa začali pomaly sťahovať na západ. Liptovský Mikuláš bol Nemcami 4. apríla vyprázdnený o deň neskôr opustili i Ružomberok. Zbor, ktorý ich prenasledoval, tak viedol iba boje so zadnými zadržiavacími oddielmi. Väčší odpor kládli Nemci iba pri Martine a Žiline, na svahoch Malej a Veľkej Fatry, kde sa postup opäť výrazne spomalil.

V apríli bol poverený vedením zboru generál Karel Klapálek, náčelníkom štábu sa stal generál Bohuslav Boček. Ludvík Svoboda bol 4. apríla menovaný ministrom obrany obnoveného Česko-Slovenska. Z oblasti Žiliny sa jednotkám zboru podarilo postúpiť až koncom apríla 1945, opäť hlavne pre to, že Nemcom v dôsledku postupu sovietskych vojsk v južnom Poľsku a na Morave hrozilo obkľúčenie. Na slovensko-moravskej hranici sa rozpútali 2. mája boje v priesmykoch pohoria Javorníky.

Záverečné boje

Časti armádneho zboru, ktoré boli prenechané 1. ukrajinskému frontu zohrali úlohu pri nadchádzajúcich bojoch na Morave a v Sliezsku počas ostravsko-opavskej operácie. Vyznamenali sa predovšetkým 1. česko-slovenská samostatná tanková brigáda a 1. česko-slovenská zmiešaná letecká divízia. 15. apríla sa tankovým jednotkám podarilo prekročiť česko-slovenskú hranicu a pokračovali v prenasledovaní ustupujúcich Nemcov až do začiatku mája 1945.

Dňa 4. mája 1945 jednotky 1., 3. a 4. brigáda armádneho zboru, ktoré prenikli zo Slovenska za pomoci partizánov oslobodili mesto Vsetín. Následne ich postup pokračoval smerom k Hulínu, Kroměřížu a Kojetínu. 7. mája prebehli ich posledné intenzívnejšie boje pri obci Břest. Dňa 8. mája sa ich postup zastavil pri obci Pivín blízko Prostějova. V nasledujúcich dňoch teda aj po kapitulácii Nemecka 9. mája zaisťovali jednotky územie Československej republiky a likvidovali zvyšky nemeckých oddielov, ktoré sa neboli ochotné vzdať. 10. mája jednotka vstúpila do Prahy. Dňa 17. mája sa zúčastnili jednotky zboru na slávnostnej prehliadke v oslobodenom hlavnom meste. V tomto období dosiahol početný stav vyše 60 000 vojakov.

Politika a iné problémy

S formovaním a pôsobením česko-slovenskej vojenskej jednotky na Východe je spojených mnoho problémov. Išlo najmä o politické vplyvy a ťahanice, ktoré mali ovplyvniť charakter jednotky, ako aj problémy spojené s multietnickým zložením jednotky, či premiérou žien v česko-slovenských ozbrojených silách. S tým všetkým sa musel jej veliteľ Ludvík Svoboda a celé velenie vysporiadať.

Česko-slovenská vojenská jednotka bola organizovaná ako apolitický subjekt podľa česko-slovenských vojenských predpisov. Akákoľvek politická činnosť a agitácia bola v rozpore s vojenským poriadkom a tým pádom bola zakázaná. Ešte počas výcviku v Buzuluku veliteľ 1. roty práporu npor. Otakar Jaroš avizoval:

„

Z toho čo mám na povel urobím poriadnu poľnú rotu. Keď dám vojakovi rozkaz, tak mi ho splní. Môže myslieť čo chce, ale politizovať pri výcviku mi nikto nebude !

“

Ešte počas internácie musel Svoboda riešiť konflikt s tzv. hvezdármi. Šlo vojakov s výrazným ľavicovým zmýšľaním, ktorí odmietali uznávať veliteľské autority, neustále spochybňovali rozhodnutia veliteľa a ďalších dôstojníkov a svoje postoje dávali okázalo najavo tým, že odmietali nosiť česko-slovenské označenia a nahradzovali ich sovietskou hviezdičkou. Podľa ich názoru mala byť jednotka organizovaná podľa sovietských pravidiel výstavby a riadenia vojenských jednotiek. Niektoré ich názory nemohli byť prezentované verejne a nerobili česť Česko-slovenskej republike.

Na druhej strane to boli vojaci s výrazne antikomunistickými názormi a postojmi. V decembri 1942 boli po nátlaku sovietov z jednotky prepustení škpt. dr. Polák a ďalší traja vojaci. Sovieti im vyčítali protisovietsku činnosť v Československu, Poľsku, Sovietskom zväze ako aj v česko-slovenskej jednotke. Pplk. Svoboda ich ku 8. decembru 1942 so súhlasom šéfa česko-slovenskej vojenskej misie prepustil a odoslal k misii do Kujbyševa. Škpt. Polák bol kárnym výborom zbavený hodnosti. Bola mu vyčítaná rozvratná činnosť v jednotke, kde mal ohovárať veliteľa jednotky a podrývať tak jeho autoritu. Polák tvrdil, že Svoboda ide proti vôli vlády v Londýne a chce, aby bola jednotka poslaná na front, kde môže byť zničená. Podľa Poláka mala jednotka odísť po vzore Poliakov na Blízky východ. Prepustenie Poláka napokon na návrh plk. Píku schválilo aj Ministerstvo národnej obrany (MNO).

Podobný problém bol aj s dôstojníkmi, ktorí k jednotke prišli z Veľkej Británie. Sovieti niektorým z nich odmietli udeliť víza z dôvodu ich radikálnych antikomunistických postojov.

Do Novochoperska, kde sa v lete 1943 formovala brígáda už v hojnejšom počte prišli aj Slováci, bývalí príslušníci slovenskej Rýchlej divízie, ktorí prebehli na sovietsku stranu. Boli vrelo prijatí, no čoskoro sa objavili prvé problémy. Zlú krv narobilo najmä londýnske exilové Ministerstvo národnej obrany, ktoré výnosom č.j. 2561 odmietlo slovenským dôstojníkom uznať hodnosti dosiahnuté po roku 1939 absolvovaním vojenskej akadémie v Slovenskom štáte. Ďalšie problémy, ktoré bolo potrebné riešiť, spočívali v tom, že niektorí slovenskí vojaci si po prezlečení sa do uniforiem česko-slovenského vojska pripli vyznamenania, ktoré obdržali ako príslušníci slovenských ozbrojených síl, prípadne od Nemcov. Ludvík Svoboda vo svojich pamätiach dokonca uvádza, že dokonca došlo k slovnými a fyzickým potýčkam, nakoľko práve títo vojaci vynikali aj vo svojich protisovietskych a hlavne antisemitských názoroch. A nezostalo len pri nich. 8 dní po príchode slovenských vojakov boli nájdení dobodaní dvaja vojaci židovského pôvodu. Neskôr sa zistilo, že vraždu mali na svedomí dvaja vojaci, bratia zo Zvolena, ktorí dezertovali od jednotky a boli dopadnutí sovietskou NKVD a zastrelení ako dezertéri. Na základe týchto skúseností bola pri česko-slovenskej jednotke zriadená trestná rota a behom prvého týždňa po jej zriadení bolo do nej odvelených 20 vojakov. Napriek týmto väčším alebo menším problém sa podarilo z jednotky vytvoriť homogénny celok a Ludvík Svoboda bol na svojich vojakov hrdý.

Veliteľ jednotky Ludvík Svoboda vo svojich pamätiach ďalej spomína ako bol na jednej strane exilovým Ministerstvom obrany a česko-slovenskou vojenskou misiou napádaným, že ide sovietom až príliš na ruku a nerešpektuje rozhodnutia Mnisterstva národnej obrany v Londýne. MNO začalo raziť líniu, aby bola jednotka stiahnutá z frontu, pričom mala sa mala šetriť na „robenie poriadkov doma“. Na druhej strane tu boli orgány NKVD, ktoré ho začali označovať za človeka presadzujúceho protisovietske a protikomunistické názory. Sovietske vedenie začalo podozrievať celý dôstojnícky zbor z protikomunistických intríg. Dokonca sa uvažovala aj o rozpustení zboru, pričom jednotlivé brigády mali byť podriadené pod priame velenie Červenej armády,

Vpyv komunistov

Predstava, že väčšina vojakov česko-slovenských jednotiek na Východe prepadla stalinskej ideológii neodpovedá historickej realite. Na druhej strane je nutné uviesť, že hneď od februára 1942 začala u jednotky pôsobiť tajná komunistická organizácia, ktorá sa snažila vojakov svojou sieťou ovládnuť a politicky sformovať. Jej členovia, to však mali veľmi zložité, nakoľko väčšina vojakov, od českých vlastencov, Rusínov alebo volynských Čechov, ktorí poznali tvrdosť stalinského režimu, či už z gulagov, alebo zo skúseností s násilnou kolektivizáciou veľmi sľubom o svetlej budúcnosti pod vedením komunistov neverili. V apríli 1945, keď sa počty komunistov v armádnom zbore pod vplyvom víťazného postupu Červenej armády zdvojnásobili, dosahoval počet komunistov v bojových jednotkách armádneho zboru len 338 komunistov. U štábnych a zborových jednotkách bolo ďalších 121 členov komunistickej strany, čo predstavuje približne 2% z celkového počtu príslušníkov česko-slovenských jednotiek na Východe.

Na pôsobenie tzv, hvezdárov, ktorí mali o udalostiach v jednotke, či témach preberaných na poradách velenia jednotky referovať NKVD, alebo kominterne, sa vo svojich pamätiach neskôr sťažoval aj Ludvík Svoboda.

Dňa 18. februára 1942 sa v Buzuluku u česko-slovenskej jednotky prezentoval Bedřich Reicin, ktorý sa od samého začiatku stal vodcovskou osobnosťou komunistov u jednotky. Reicin začal spolupracovať aj s kpt. JUDr. Jaroslavom Procházkou, ktorého do Buzuluku vyslalo moskovské vedenie KSČ a čoskoro v liste členovi zahraničného vedenia KSč v Moskve Václavovi Kopeckému referoval nasledovné:

„

Našich je tu 40-45 (...) Dôstojníci a poddôstojnícky káder, ktorý prišiel z internacie (v počte asi 80) je antisovietský, fašistický a ide v tom povážlivo ďaleko. Upozorňujem, že v tom nie je jen zatrpknutosť ľudí, ktorí boli dlho v lágroch. Tí chlapi sem už ako fašisti prišli a ako takí neprestali dějstvovať. Niektoré fakty sú úžasné a predstavujú z hľadisla sovietských zákonov nejtežšie zločiny..

“

Komunistov, ktorí pôsobili u česko-slovenskej jednotky na východe je možné rozdeliť do niekoľkých skupín

• Ortodoxní predvojnoví členovia aparátu komunistickej strany, ktorí boli hybnou silou pôsobenia komunistov v jednotke. Patrili sem Jaroslav Procházka, Bedřich Reicin, Čenek Hruška, Ivan Turjanica.
• Idealisti, horliví mladí muži, ktorých formovalo ľavicové prostredie v dobe ohrozenia republiky koncom 30. rokov. Sem patril interbrigadista Vendelín Opatrný a osvetový dôstojník a neskorší autor kníh pre mládež Jan Mareš
• Česi, ktorí vyrástli v ZSSR a ako komsomolci, alebo mladí komunisti boli plne mentálne integrovaní do sovietskej spoločnosti.
• Prostí mladí muži z chudobných pomerov najmä z radov Slovákov, Rusínov a Ukrajincov, ktorí ľahko podľahli ideologickej propagande.

Aj do tejto straníckej organizácie prenikli osoby, u ktorých prevažovali negatívne charakterové vlastnosti nad predstieraným, alebo prvým straníckym zápalom. Bol to agent NKVD a hlavných symbol stalinských čistiek u česko-slovenských jednotiek na východnom fronte JUDr. Karel Vaš. či bývalý člen Hlinkovej gardy poručík Karol Pazúr, ktorý neskôr v júni 1945 ako veliteľ jednotky zmasakruje 256 Karpatských Nemcov.

Komunisti ovládli systém osvetových dôstojníkom. Osvetová práca v národnostne, nábožensky, sociálne aj vzdelanostne veľmi rozmanitej jednotke, bola veľmi dôležitá a stranícka organizácia široký priestor pre svoju činnosť. Napriek tomu však všetkých osvetových pracovníkov 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR nie je možné chápať ako horlivých komunistických politrukov, Niektorí boli svojim vojakom aj za cenu života príkladom v boji, ďalší sa venovali aj osobným a materiálnym problémom vojakov svojej jednotky. Jedným z nich bol Sergej Petras, ktorý za statočnosť preukázanú v boji obdržal sedem Česko-slovenských vojnových krížov a za oslobodenie Kyjeva bol nominovaný aj na titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Na druhej strane osvetár to bol ppor. Teodor Fischer, ktorý NKVD u 50. streleckého zboru udal kpt. delostrelectva Františka žáka. Ten bol označený za „nepriateľa Sovietskeho zväzu“ a spoločne s pplk Janem Studlarom-Husineckým, kpt. Jindřichom Podruhom, kpt. Antonínom Novákom a npor. Josefom Havlom vyhostený zo Sovietskeho zväzu.

V januári 1945 vzniklo tzv. obranné spravodajstvo - kontrarozviedka, ktorú mali komunisti Bedřich Reicin a Karel Vaš plne vo svojich rukách. Obidvaja sa neuspokojili len s bojom proti skutočným špiónom a diverzantom v tyle zboru. Pomocou starostlivo zorganizovanej siete konfidentov registrovali aj „nezdravé“ názory mužstva. kritické poznámky o pomeroch v Sovietskom zväze mohli radoví vojaci skončiť v trestnom oddiele. V prípade dôstojníkov sa podobné poznámky starostlivo evidovali a čakali na dobu, keď nadíde čas „zúčtovania s buržoáziou“. Nakoniec sa obeťami represií po februári 1948 stali aj niektorí komunisti vrátane samotného Bedřicha Reicina, ktorý bol popravený v decembri 1952.

Na filmovom plátne

Sokolovo (1974 - Česko-slovensko) je druhý film trilógie režiséra Otakara Vávru. Rozpráva o formovaní česko-slovenského poľného práporu v Buzuluku, jeho odchode na front a boji 1. roty Otakara Jaroša o dedinu Sokolovo.

Brána k domovu (1975 - Česko-slovensko) je dvojdielny film Jozefa Medveďa pojednávajúci o Karpatsko-duklianskej operácii a účasti 1. Česko-slovenského armádneho zboru v nej.

Tanková brigáda (1955 - Česko-slovensko) je film o ceste česko-slovenských tankistov bojmi na východom fronte, najmä Karpatsko-duklianskej operácie a Ostravsko-opavskej operácie

Vojáci slobody (1977 - Sovietsky zväz a koprodukcia ďalších krajín). Štvordielny film Jurija Ozerova o oslobodzovaní strednej a východnej Európy. V časti o Slovensku sú pasáže o Karpatsko-duklianskej operácii.

Prerušená pieseň (1960 - koprodukcia Česko-slovensko a Sovietsky zväz, dnes Slovensko/Gruzínsko). Romantický príbeh slovenského vojaka na východnom fronte vychádzajúci zo skutočného príbehu. Vojak Zvara sa dostáva do sovietskeho zajatia a odtiaľ k formovanej 2. česko-slovenskej paradesantnej brigáde. Vo filme je pasáž vojenskej prehliadky za zvuku piesne Smer Praha. Jednotky česko-slovenských desantov idú na pomoc Slovenskému národnému povstaniu.

Povstalecká história (1984 - Česko-slovensko) je osemdielny seriál Andreja Lettricha o histórii Slovenského národného povstania. V seriály sú scény s 2. česko-slovenskou paradesantnou brigádou, jej príletom na povstalecké územie, bojom v povstani a odchodom do hôr. Na konci 1. časti je zobrazená aj dezercia vojakov roty npor. Marcellyho. Marcelly a jeho vojaci sa vracajú na Slovensko ako vojaci paradesantnej brigády.

Práče (1960 - Česko-slovensko). Film Karla Kachyňu je príbeh malého chlapca Františka Bureše, ktorý sa z koncentračného tábora dostáva k Česko-slovenskému armádnemu zboru počas Karpatsko-duklianskej operácie a je pridelený ako vojak-elév do práčovne.

Tenkrát o Vánocích (1958 - Česko-slovensko). Film Karla Kachyňu. Česko-slovenský peší prápor tesne pred Vianocami 1944 oslobodzuje slovenskú podhorskú dedinu.

Maratón (1968 - Česko-slovensko), FIlm o posledných dňoch 2. svetovej vojny a pražskom povstaní. V úvode filmu sú scény s vojakmi Česko-slovenského armádneho zboru.

Návrat domů (1948 - Česko-slovensko). Dej fIlmu Martina Friče sa odohráva krátko po skončení druhej svetovej vojny. Bojová cesta vojakov 1. Česko-slovenského armádneho zboru sa v máji 1945 konči v Prahe. Domov sa vracia aj npor. Kliment Mareš (Karel Höger).

Piloti (1988 - Česko-slovensko a Sovietsky zväz) Film režiséra Otakara Fuku je rozprávaním o česko-slovenských pilotoch na východnom fronte.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR